Horúci “múr” na konci Slnečnej sústavy

Sondy Voyager, ktoré NASA vypustila v roku 1977, sa vydali na odvážnu misiu s cieľom študovať vonkajšie planéty, najvzdialenejšie končiny našej Slnečnej sústavy a napokon aj záhadné medzihviezdne prostredie. Ich bezkonkurenčná životnosť je dôkazom ľudského inžinierstva a vedeckej oddanosti: takmer 50 rokov po ich vypustení tieto neohrozené prieskumníky naďalej posielajú neoceniteľné údaje späť na Zem.  

Slnko neustále vyžaruje prúd nabitých častíc, známy ako slnečný vietor, ktorý vytvára obrovskú bublinu nazývanú heliosféra. Táto bublina obklopuje všetky planéty v našej Slnečnej sústave. Heliopauza je kritická hranica, kde sa vonkajší tlak slnečného vetra konečne vyrovná s vnútorným tlakom medzihviezdneho vetra, čo spôsobí, že sa slnečný vietor otočí späť. Historické prechody sa uskutočnili, keď sa Voyager 1 stal prvou kozmickou loďou, ktorá prešla heliopauzou 25. augusta 2012, nasledovaný Voyagerom 2 v roku 2018. Tieto dve sondy zostávajú jedinými ľuďmi vyrobenými objektmi, ktoré prenikli touto kozmickou „stenou“.  

Prekvapivým zistením na heliopauze bolo, že sondy Voyager zaznamenali neuveriteľne vysoké teploty, pohybujúce sa od 30 000 do 50 000 Kelvinov (približne 29 726 až 49 726 stupňov Celzia). Prirodzene sa vynára otázka, ako kozmická loď prežila také extrémne teplo. Napriek vysokej energii jednotlivých častíc je oblasť „riedka časticami“ (takmer vákuum), čo znamená, že existuje veľmi málo častíc, ktoré by mohli preniesť významné teplo na sondy.

Tento jav je kľúčovým poznatkom pre popularizáciu vedy, pretože spochybňuje naše každodenné, pozemské chápanie tepla. Vo vákuu vesmíru „vysoká teplota“ odkazuje na kinetickú energiu jednotlivých častíc, ale ak je takýchto častíc veľmi málo, celkový obsah tepla je zanedbateľný a prenos tepla na objekt je minimálny.  

Ďalším javom je „nárazová vlna“, ktorá sa tvorí, keď sa heliosféra prebíja medzihviezdnym priestorom, podobne ako vlna vytvorená loďou pohybujúcou sa vo vode. Zistenia Voyagera 2 potvrdili prekvapujúce počiatočné zistenie Voyagera 1: magnetické pole tesne za heliopauzou je pozoruhodne rovnobežné s magnetickým poľom vo vnútri heliosféry. Heliopauza nie je statická hranica, ale dynamická, schopná sa pohybovať a kolísať ako pľúca, ktoré sa rozťahujú a sťahujú, ovplyvnené zmenami v slnečnej aktivite.

To odhaľuje, že hranica našej slnečnej sústavy je dynamická, živá entita, ktorá neustále interaguje s medzihviezdnym prostredím. Nie je to pevná, nemenná „stena“, ale kolísajúce rozhranie, ovplyvnené slnečným cyklom a aktivitou Slnka. Sondy Voyager nie sú len vzdialení prieskumníci; sú to neoceniteľní priekopníci pre budúce medzihviezdne misie. Ich jedinečná poloha za heliopauzou poskytuje jediné priame, in-situ merania medzihviezdneho média.

Skutočnosť, že Voyager 2 potvrdil prekvapivé zistenie magnetického poľa Voyagera 1, je kľúčová pre vedecké overenie a posilňuje naše chápanie tohto neprebádaného územia. Ich nepretržitá prevádzka, napriek obrovským vzdialenostiam a veku, predstavuje bezprecedentný inžiniersky výkon a poskytuje nenahraditeľné základné údaje pre akékoľvek budúce snahy, ktoré sa zameriavajú na skutočný prieskum medzihviezdneho priestoru.

Zdroj: iflscience.com.

^{Zdroj Foto: depositphotos.com.}